Toto je príbeh Dima Kalekina z Ukrajiny. Na svojich biologických rodičov si nepamätá. Dima sa narodil s hydrocefalom.
Hydrocefalus vzniká hromadením neobvykle veľkého množstva mozgovomiechového (cerebrospinálneho) moku v komorách alebo v dutinách mozgu. Mozog doslova napučí, čo môže viesť k vývojovým, fyzickým a intelektuálnym poruchám. Ochorenie si vyžaduje okamžitú liečbu, aby sa zabránilo vážnym komplikáciám.
V niektorých prípadoch sa hydrocefalus začne vyvíjať už pred narodením dieťaťa. Môže byť výsledkom vrodenej chyby, genetickej abnormality alebo infekcie, ktorá sa vyskytne počas tehotenstva (napríklad ružienka).
Ak sa hydrocefalus vyvinie u dojčiat, batoliat a starších detí, je dôsledkom infekcie centrálneho nervového systému (ako je meningitída), krvácania do mozgu počas pôrodu alebo krátko po ňom (najmä u predčasne narodených detí), traumy hlavy alebo nádoru centrálneho nervového systému.
Hydrocefalus môže spôsobiť trvalé poškodenie mozgu, preto je dôležité, aby človek príznaky tohto ochorenia rozpoznal a čo najskôr vyhľadal lekársku pomoc. Tento stav je bežnejší u detí, ale môže postihnúť ľudí v akomkoľvek veku.
Práve táto diagnóza podnietila chlapcových rodičov, aby opustili svojho syna. Nechali ho v pôrodnici.
Budúcnosť Dimy bola nejasná. Svoj život začal v detskom domove pre postihnuté deti (Kramatorsk, východná Ukrajina). Keď mal chlapec štyri roky, bol vývojovo ďaleko za svojimi rovesníkmi: stále nedokázal robiť jednoduché veci, ako napríklad jesť lyžičkou alebo chodiť. Zamestnanci sirotinca pochybovali, či sa niekedy bude vyvíjať normálne.
Keď začiatkom roku 2014 vypukla vojna na východnej Ukrajine, Dima zrazu čelil novému nebezpečenstvu: sirotinec bol uprostred zóny konfliktu. Takže spolu so všetkými ostatnými deťmi sirotinca bola Dima nútená evakuovať a hľadať bezpečné útočisko.
Celý týždeň boli deti a zamestnanci nútení chodiť z miesta na miesto bez zásob vody, jedla či liekov.
Našťastie zatúlané deti zbadala skupina vojakov. Uvedomili si, že niektoré deti by takéto podmienky nemuseli prežiť, a tak sa obrátili na úrady. Deti boli čoskoro poslané do nemocnice v Charkove.
Keď lekári prvýkrát videli Dima, museli zadržiavať slzy. Boli takí zúfalí, že kontaktovali kňaza, ktorý sa mohol pomodliť za rodinu, ktorá by chlapca vzala k sebe.
Modlitba, ktorá bola vypočutá
Kňazove modlitby boli čoskoro vyslyšané. V prvom rade sa Dima a jeho priatelia ocitli v novom sirotinci. O pár týždňov neskôr pricestoval manželský pár Ernest a Ruth Chaves z Vermontu (USA).
Počuli o vojne a chceli si adoptovať dieťa z vojnou zničenej krajiny. Hneď ako videli Dima, Ernest a Ruth vedeli, že mu chcú pomôcť. Rozhodli sa adoptovať si ho, a tak sa chlapcov život opäť zmenil, len tentoraz k lepšiemu. Ernest a Ruth si adoptovali už sedem detí, a tak boli na rolu rodičov zvyknutí.
Dva mesiace po tom, čo jeho adoptívni rodičia navštívili sirotinec na Ukrajine, Dima s nimi odcestoval do svojho nového domova v Spojených štátoch. Tu stretol milujúcu rodinu. Dima dostal nové meno – Zebadiah Chaves („Zebadiah“ znamená „Dar Boží“ v hebrejčine).
Žiť s novou rodinou bolo to najlepšie, čo sa malému chlapcovi mohlo stať. Len pár dní po príchode do nového domova jeho rodičia zistili, že dokáže jesť lyžičkou!
O rok neskôr sa z chlapca stal úplne iný človek.
Dnes už Zebadiáš môže hovoriť. Rozumie a hovorí ukrajinsky a anglicky. A čo je najdôležitejšie, vie chodiť. Americkí lekári vyšetrili Zebadiahov mozog a sú si istí, že choroba nespôsobila veľké poškodenie mozgu.
Za to môžeme poďakovať rodine, ktorá ho naozaj miluje. Ktovie, aký by bol Zebadiášov život teraz, keby zostal na Ukrajine. Adoptívny otec chlapčeka zverejnil na Facebooku túto krásnu rodinnú fotografiu:
Páčil sa vám náš článok? Zdieľajte ho so svojimi priateľmi a potešte ich správami z redakcie pekných novín!
